Maličkosť a pritom veľa

21. mája 2017, frederika1, Nezaradené

Ak sa ma niekto opýta čo ma na tomto svete najviac hnevá ,odpoveď je takmer jasná, sú to ĽUDIA, ja, ty, ona a aj oni.  A pritom stačí tak málo a bol by svet krajší.

Všetci poznáme tie otrepané frázy typu : ráno sa pozrite do zrkadla a povedzte  si, že ste úžasná/úžasný a zvládnete to. Je to síce staré a otrepané ale ono to vážne funguje. Je to všetko len v našej hlave. Každý z nás je denne vystavený stresu a problémom. Ale čo naozaj robíme preto aby sme boli v psychickej pohode? Veď ide hlavne o naše zdravie a verte tomu alebo nie to , keď sa ráno zobudíte s nervami  a negatívnou  náladou, telo vám to vráti.   Taká typická situácia je, že naše problémy si potom vybijeme na druhých ľuďoch a zvyčajne takých, ktorí si to vôbec nezaslúžia a to by nebol ten najväčší problém. Prenášame na nich našu negatívnu energiu a takto to ide dokola.

 

Poznám to na sebe. Ráno idem do práce a nejakým zázrakom mi ujde vlak pred nosom. Ďalší mi ide o dve hodiny a ešte aj začína pršať. Začínam v hlave panikáriť, že nič nestíham a že ten deň ozaj skvelo začína. Poznámka číslo jeden : Nadých, výdych, úsmev. Viem, znie to nemožne ale pomáha to. Čím viac podľahnete panike, tým horší bude návrat dobrej nálady. Aj takáto malicherná situácia môže podnietiť negatívnu náladu.

 

Zistila som, že ľuďom  chýba obyčajné ďakujem a prosím. Dve zázračné slová, ktoré v konečnom dôsledku urobia toľko. Málo ďakujeme za svoju rodinu, za to že sme zdraví a môžeme žiť. Občas ma zaráža ako hrubí dokážeme byť  kvôli obyčajnej hlúposti. Raz som vošla do obchodu s oblečením a slušne som sa spýtala kde nájdem džínsy. Keď som s nákupom odchádzala, poďakovala som , pochválila som obsluhu a popriala som pekný deň. Pani na mňa vyjavene pozerala akoby to nikdy nepočula a potom sa usmiala.  Je zvláštne koľko takýchto momentov za deň zažijeme. Stačí mať len otvorené oči.

Verím tomu, že keď budeme na ľudí milí, vrátia nám to. Verím, že keď sa budeme viac usmievať, budú sa usmievať aj oni. Sama na sebe si všímam pokroky, ktoré v tomto robím. Prestala som sa ľutovať a zisťujem, že nič nie je tak zlé ako na prvý pohľad vyzerá. Pomaly zisťujem aj to, že keď sa neľutujem dokážem toho viac a viac.